Dieťa má právo na svoje emócie

Tak, ako my dospelí, aj malé deti od útleho veku prejavujú svoje emócie svojim vlastným, špecifickým spôsobom.

Už od narodenia sa niektoré emócie začnú u detí objavovať častejšie ako iné. Niektoré deti sú viac plačlivé, iné reagujú viac hnevom, zlosťou a podráždenosťou. Podoba týchto emócií je u každého dieťaťa iná. Zo začiatku im rozumie hlavne matka, postupne sú už tak viditeľné, že ich vnímajú aj iní členovia rodiny.

Reakcia dospelého na emócie dieťaťa sa, podľa mňa, líši podľa veku dieťaťa. Zo začiatku má dieťa dovolené plakať, kričať, hnevať sa. Postupne ho však jeho okolie začne vychovávať, a teda učiť, že prežívanie emócií nie je vždy dobré.

„Neplač, veď to nič nie je.“ „Prestaň sa správať ako dieťa.“ „Neplač, buď chlap!“ „To ťa predsa nemôže bolieť!“ Aj tak reagujú rodičia na plač dieťaťa.

„Nehnevaj sa.“ „Nebuď zlý!“ „Nekrič už!“ „Buď dobrý, lebo ti zoberiem hračku!“ „Buď už ticho.“ „Choď preč!“ A takto niektorí rodičia reagujú na hnev, či zlosť dieťaťa.

Najčastejšie reakcie rodiča sú teda buď snaha potlačiť emóciu dieťaťa, ignorovať ju alebo za ňu dieťa potrestať.

Nasledovné reakcie deťom prinášajú dve možnosti rozvoja ich osobnosti:

1. možnosť: Dieťa sa naučí, že to robiť nesmie, pretože sa bojí trestu, a tak to robiť prestane – hrozí však, že sa z neho stane utiahnuté, neisté, nesmelé, ustráchané dieťa.

2. možnosť: Dieťa sa naučí, že sa to robiť oplatí, pretože si tým dokáže svoju silu, pravdu a vydobýja svoje vlastné potreby – hrozí však, že sa z neho stane nervózne, výbušné a impulzívne dieťa.

Ale čo, ak dieťa svojimi emóciami len chce niečo svetu povedať a my ho vlastne nepočúvame?

Dieťa sa snažíme vychovávať a meniť.

No nie je lepšie ho jednoducho prijať také, aké je a následne ho naučiť svojim emóciám rozumieť (vedieť ich rozpoznať) a na základe toho s nimi vedieť pracovať?

A ako reagujete vy na emócie vášho dieťatka? Môžeme sa na to nabudúce spolu pozrieť.